Každá kaluž niekedy uschne,
z každého lístka stane sa prach…
Keď zopár kvapiek dažďa spŕchne,
zazelenie sa mach.
Vďaka nemu zablúdenec určil cestu
a na sever sa poberal.
Verí, že dovedie ho k mestu,
keď o kabát ho vietor oberal.
Aký mocný to bol mrak,
no akým malým sa po búrke stal.
Vyšumel, ako márnivosť slzy,
ktorú si privolal
a nevrav že ťa to mrzí.
Náhrdelník, z neho tiene perál
už sú len povrazom na krku obesenca.
Ako pekne ten vzťah vyzeral,
keď ťa mali za poblúdenca.
Hľadal si a ticho počúval šepot dreva,
v tieňoch si sa bojazlivo zakrádal…
Zverou ťa nazývať treba,
ale ty s čistým svedomím si zaspával.
Priniesol si nežnú ružu,
o ktorú si jej utrel oči.
Avšak nedbal si na šmuhu z rúžu,
keď zviera v tebe jej po krku skočí.
Zvláštne…
Kedysi vás volali zaľúbenci,
boli ste tichí blázni.
Dnes ste zatratenci
za okennými rámami.
Zatrpknutí pod vlastnou snahou,
aby vás cudzí obdivovali
a pred hnilobou vás samých
nenávisť ticho prehliadali.
Nič nie je tak, ako sa to zdá.
Každý múr nesie tajomstvo…
Tichu pomáha len náhoda,
keď slepote učíte svoje potomstvo.
Zbabelo sa ukrývate pod rúškom vznešenosti,
ale chudoba vzrastá z toho bohatstva.
Vtedy odkrýva všetky všednosti
keď nevidíte rany skryté pod horou šatstva.